Záhradkárske blues

Autor: Natália Gálisová | 20.6.2011 o 13:17 | Karma článku: 9,18 | Prečítané:  1319x

Nikdy som nebola skalopevný fanúšik záhradkárčenia. Dalo by sa povedať, že pokiaľ som sa mohla čvachtať na holotoša v malom bazéniku, hojdať sa na húpačke, padať z korby malej oranžovej tatrovky a rozbíjať predkolenia kamarátom pri futbale, nevadilo mi ani chodiť do záhradky. Horšie to bolo, keď človek akože dospel a očakávalo sa od neho, že bude plieť burinu, okopkávať, či polievať. Vtedy som s tým sekla.

Dlhšie som nevedela záhradke prísť na chuť. Čudovala som sa, prečo na ňu rodičia nedajú dopustiť a napriek tomu, že sa tam skoro nič nerodí, teda okrem zopár fakt nenáročných plodín, tam dokážu tráviť vcelku dosť času.....

Nedávno som zmenila názor. Potom, čo so mnou od vyčerpania skoro piclo, som išla s otcom do záhradky. A pochopila som, prečo je taká nedotknuteľná.

Presne takto si ju pamätám odmala. Dlhá, terasovitá, s kamenistými políčkami. Ohnisko, humus - jama, ktorú sme spoločnými silami kopali niekoľko rokov, domček z čias II. Svetovej vojny, so stenami z nejakého tŕstia prikryté krásne nevkusným obložením. Záchod chemičák sa nepoužíva, veď priestoru naokolo je habadej. Voda zo studne. Žiadna elektrina. Rádijko na baterky. O tom, že doba pokročila svedčia len baráky okolo. Kedysi tam neboli. Dnes stoja jeden vedľa druhého a predháňajú sa v tom, ktorý je honosnejší.

Vchádzam do domčeka. Obliekam na seba zatuchnuté trencle. Neďaleko nich ležia ešte tie zo spartakiády. Do tých sa už nenarvem. Na hlavu dávam deravý slameňák z Bulharska, na nohy vyradené mokasíny. Chvíľu si pripadám divne, tak sa radšej maskujem obrovským okuliarmi z roku 1980. Vychádzam von a zisťujem, že všetko je ok, lebo neďaleko zbadám otca v kratiaskoch ešte z bývalej NDR a bielymi doktorskými sandálmi na nohách.

Zhlboka sa nadýchnem a korzujem záhradkou hore-dole. Zastavím sa pri ríbezliach, hrachu, vyberiem z dielničky rozvŕzgané lehátko, chvíľu sa s ním naťahujem, kým prídem na systém rozkladania, vychutnávam si to. Žiadny telefón, žiadne PC, žiadne politikárčenie. Proste miesto, kde čas zastal. Alebo skôr, kde čas nikdy nebol. A želám si, aby to tak navždy ostalo....

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kocáb: Kisku už dlho uznávam, ocenenie ma šokovalo

Pre SME hovorí, že je hrdý slniečkar. Keď pôjdeme tvrdou silou, nemáme šancu.

TECH

Nokii sa podarilo vstať z mŕtvych. Ukázali Nokiu 3310

Majú Android, nízku cenu a dobrý hardvér.


Už ste čítali?