Záhradkárske blues

Autor: Natália Gálisová | 20.6.2011 o 13:17 | Karma článku: 9,18 | Prečítané:  1316x

Nikdy som nebola skalopevný fanúšik záhradkárčenia. Dalo by sa povedať, že pokiaľ som sa mohla čvachtať na holotoša v malom bazéniku, hojdať sa na húpačke, padať z korby malej oranžovej tatrovky a rozbíjať predkolenia kamarátom pri futbale, nevadilo mi ani chodiť do záhradky. Horšie to bolo, keď človek akože dospel a očakávalo sa od neho, že bude plieť burinu, okopkávať, či polievať. Vtedy som s tým sekla.

Dlhšie som nevedela záhradke prísť na chuť. Čudovala som sa, prečo na ňu rodičia nedajú dopustiť a napriek tomu, že sa tam skoro nič nerodí, teda okrem zopár fakt nenáročných plodín, tam dokážu tráviť vcelku dosť času.....

Nedávno som zmenila názor. Potom, čo so mnou od vyčerpania skoro piclo, som išla s otcom do záhradky. A pochopila som, prečo je taká nedotknuteľná.

Presne takto si ju pamätám odmala. Dlhá, terasovitá, s kamenistými políčkami. Ohnisko, humus - jama, ktorú sme spoločnými silami kopali niekoľko rokov, domček z čias II. Svetovej vojny, so stenami z nejakého tŕstia prikryté krásne nevkusným obložením. Záchod chemičák sa nepoužíva, veď priestoru naokolo je habadej. Voda zo studne. Žiadna elektrina. Rádijko na baterky. O tom, že doba pokročila svedčia len baráky okolo. Kedysi tam neboli. Dnes stoja jeden vedľa druhého a predháňajú sa v tom, ktorý je honosnejší.

Vchádzam do domčeka. Obliekam na seba zatuchnuté trencle. Neďaleko nich ležia ešte tie zo spartakiády. Do tých sa už nenarvem. Na hlavu dávam deravý slameňák z Bulharska, na nohy vyradené mokasíny. Chvíľu si pripadám divne, tak sa radšej maskujem obrovským okuliarmi z roku 1980. Vychádzam von a zisťujem, že všetko je ok, lebo neďaleko zbadám otca v kratiaskoch ešte z bývalej NDR a bielymi doktorskými sandálmi na nohách.

Zhlboka sa nadýchnem a korzujem záhradkou hore-dole. Zastavím sa pri ríbezliach, hrachu, vyberiem z dielničky rozvŕzgané lehátko, chvíľu sa s ním naťahujem, kým prídem na systém rozkladania, vychutnávam si to. Žiadny telefón, žiadne PC, žiadne politikárčenie. Proste miesto, kde čas zastal. Alebo skôr, kde čas nikdy nebol. A želám si, aby to tak navždy ostalo....

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Dokonalosť bokom, treba sa dohovoriť - Fenomén bratislavskej viacjazyčnosti

Či človek prežije - vojnu, koncentračný tábor, vyhnanstvo -, záviselo často aj od toho, či ovláda jazyk, hovorí Jozef Tancer, autor knihy Rozviazané jazyky

EKONOMIKA

Daň z nehnuteľností narástla. Kde ľudia platia najviac?

V Novom Meste nad Váhom zaplatia ľudia na daniach až o 330 percent viac ako vlani.

KULTÚRA

Pixar nikdy nedobehneme, ale máme iné prednosti, hovorí autorka Lichožrútov

Drž sa ľudí, ale drž sa od nich ďalej! Pravidlo jeden pre ponožkožrúta.


Už ste čítali?